Ako sa robí pravý GRÉCKY ŠALÁT? Má svoje pravidlá. V Grécku vám ho nikto neprinesie s ľadovým šalátom, dressingom alebo postrúhaným syrom. Tieto vylepšenia sú u nás bežné, ale s pôvodným receptom nemajú nič spoločné. Základné suroviny, ktoré tam patria: Paradajky zrelé, šťavnaté, nakrájané na väčšie kusy Uhorky čerstvé, často aj so šupkou, hrubšie kolieska alebo polkolieska Červená cibuľa tenké plátky alebo polkrúžky Zelená paprika nakrájaná na prúžky alebo kolieska Čierne olivy celé, ideálne odroda Kalamata Feta kvalitná grécka feta, v jednom hrubšom kuse položená navrch EXTRA PANENSKÝ OLIVOVÝ OLEJ kvalitný, niekoľko lyžíc Sušené oregano posypané po vrchu Soľ podľa chuti Ocot alebo citrónová šťava len pár kvapiek A teraz to podstatné, čo tam nepatrí: Žiadny ľadový ani hlávkový šalát!!! Žiadne dressingy z jogurtu, smotany alebo horčice Žiadna nakrájaná alebo postrúhaná feta Žiadne iné syry alebo experimenty V niektorých gréckych regiónoch pridávajú aj kapary, najmä na ostrovoch, ale to už je lokálna verzia. Základ však ostáva ten istý. Grécky šalát je o jednoduchosti a kvalitných surovinách. Žiadne prídavky. A nebojte sa OLIVOVÉHO OLEJA. Práve ten to celé spojí do dokonalosti. A ešte niečo. V Grécku k šalátu často dostanete aj lyžicu. Prečo? Pretože šťava, ktorá sa vytvorí zo zeleniny, olivového oleja a fety, je taká dobrá, že by bola škoda ju nevyjesť. No a chlebom, ktorý dostanete hádam ku každému jedlu si tanier vytriete do poslednej kvapky.     ...

Kedysi sme si nosili olej z Grécka na Slovensko, teraz si berieme malé fľaštičky so sebou na cesty do Grécka Viem, že to znie nelogicky, ale vysvetlím: Ako vždy píšem, sami používame to, čo predávame. A keďže naše cesty začínajú už nastúpením do auta, ideme so zastávkami a olivový olej sa pre nás stal základnou potravinou, ktorú si ja osobne dávam aj do kávy, bez neho ani na krok. Nebudeme predsa bez oliváča, kým dôjdeme do Grécka. No a navyše, ten "náš" máme už overený. Ale! Nenecháme si ujsť príležitosť ochutnať aj farmárske oleje z oblastí, ktorými prechádzame. Je fajn vedieť potom porovnať chute a vône z podobnej lokality. Lebo tie majú úzku súvislosť s miestom, kde olivy rástli. Konkrétny "domáci" olej, ktorý nám "prišiel do cesty" na Evii je: - Jemne pikantný, vôňa svieža trávnatá. - Jemnejší ako napríklad z Peloponézu, keďže je to mix rôznych odrôd. To však neuberá na kvalite. Pretože aj na Evii sú farmári skromní ľudia, ktorí s úctou k prírode pestujú olivy tradičným spôsobom a vyrábajú poctivý olej s osobitým charakterom. Dobrý oliváč nemusí byť nevyhnutne jednoodrodový. Kvalitný mix poslúži zdraviu rovnako. Len je chuťovo menej jednoznačný a ťažšie identifikovateľný. Ale stále poctivý a pravý. Aj bez etikety a v plastovej fľaši - jednoduchí farmári to majú takto, je to jednoducho fakt. Tak rýchlo spotrebovať, čo ale u nás nie je problém. Do týždňa bude preč.     ...

Tak na tejto pláži mi to nedalo a hneď som písala Martinovi Nuchalíkovi - @martinovdesign, ktorý pre nás vyrobil srdiečka z olivového dreva: Sú vhodné aj drevá, ktoré boli namočené v mori? Tu na pláži je ich  kopec. A kým mi stihol odpovedať, že áno, môj manžel už mal nazbieraného viac ako som plánovala. KRIA VRISI Odľahlá, osamotená, divoká, formovaná  okrem mora i vodnými tokmi a vetrom, plná naplaveného olivového dreva, široko ďaleko nič a nikto. Aj prístup na pomery Evie pomerne jednoduchý. Olivového dreva, malých, veľkých kusov, celých kmeňov je tu toľko, že sa páli priamo na pláži. Je to obrovský rozdiel oproti Korfu, kde bolo celkom náročné takéto  drevo zohnať.    ...

V Termopylách bola voda horúca, ale v LOUTRA EDIPSOU na severe Evie ešte teplejšia. Niektoré pramene tu dosahujú až 86 °C. Vyvierajú z hĺbky až 3000 metrov, priamo zo skál pri mori, kde vytvárajú prírodné bazéniky, vodopády a gejzíry. Niektoré teplé pramene stekajú dokonca priamo cez mesto a cesty, voda tu naozaj tečie všade. Loutra Edipsou je známe kúpeľné mesto v Grécku s viac než 80 termálnymi prameňmi. Vodu si pochvaľovali už Aristoteles aj Plutarchos, neskôr napríklad Churchill, Onassis či Maria Callas. Pramene sú bohaté na minerály a pomáhajú nielen pri reume, bolestiach chrbta, kožných, gynekologických či dýchacích ťažkostiach, ale aj pri starostlivosti o pokožku. Zanecháva ju jemnú, hebkú a prežiarenú. Nie nadarmo sa o Edipsou hovorí aj ako o kúpeľoch krásy. Kto hľadá viac pohodlia, nájde tu wellness hotely s vírivkami a hydromasážami. Alebo si jednoducho sadnite do horúcej vody pri mori a nechajte sa liečiť a skrášliť čistou prírodou.     ...

Povedali sme si po skúsenosti hneď na začiatku. Lenže: Ideme po hlavnom ťahu na Evii. Normálna asfaltka, síce kľukatá ako Transalpina, ale stále najhlavnejšia cesta. Dve navigácie (už pre istotu) aj mapy ukazujú cestu doprava. Tak ideme. Stále asfalt, všetko vyzerá v poriadku.Až kým si nevšimneme, že z krajnice rastú malé borovice a iné rastliny. O pár metrov ďalej už len štrk, kamene... Prekvapivé? Už ani nie.Lebo už sa nám to na Evii stalo niekoľkokrát.Jeden podobný príspevok som už napísala.Nie je to teda problém jednej konkrétnej cesty. Realita ostrova Evia: asfaltky sa menia na nespevnené cesty bez varovania po prírodných katastrofách sa mnohé cesty nestihli opraviť. navigácia ich stále vedie ako „normálnu trasu“ celkovo sú na Evii úplne bežné a samozrejmé nespevnené cesty dokonca s vysokým stúpaním a klesaním, najmä v južnej časti. Poučenie? Vyberajte radšej dlhšiu trasu. Ak z asfaltu vyrastajú stromy, otočte sa   ...

Spali sme pod dračími domami. V noci ma zobudili sovy, ktoré sa prechádzali po strešnom okne nášho auta. Predstavte si ten pocit...počujete zvláštny šramot, pozeráte cez bočné okná a zrazu priamo nad hlavou pazúry. Noc bola jasná, mesiac osvetľoval okolie, takže ich bolo úplne zreteľne vidieť. Ešte pred zotmením sme vystúpili k tzv. dragospitám – megalitickým stavbám na juhu Evie. Tieto tzv. „dračie domy“ sú postavené z masívnych kamenných blokov bez použitia malty. Doteraz nie je jasné, kto ich vytvoril. Odhady sa pohybujú medzi 6. a 2. storočím pred naším letopočtom, no presný účel aj pôvod zostávajú stále nevyjasnené. Gréci im dali názov dragospita (doslova „dračie domy“) pravdepodobne preto, že vyzerali ako výsledok práce nadprirodzených bytostí. Nuž a moja profesionálna deformácia mi nedala nadchnúť sa aj množstvom starých olivovníkov, ktoré ich obklopovali.   ...

Pláž Schinodavlia (Agios Dimitrios), južná Evia. Divoká, krásna a (takmer) bez ľudí. Teraz mimo sezóny my a dvaja rybári ráno, ktorí neskôr odplávali na člne. Až popoludní po tretej sa objavilo zopár ľudí.Nie je to organizovaná pláž, takže slnečník, vodu aj jedlo je fajn priniesť so sebou. Dve taverničky tu sú, ale v prevádzke iba v sezóne. Teraz zatvorené. V skalách priamo na pláži voda a čas vytvorili jaskynné útvary, malé podzemné svety, kam sa dá nazrieť alebo len tak sedieť v tieni skalného previsu. Prístup je trochu náročnejší, ideálne terénnym autom, pešo, odvážnejší, ako môj manžel aj "téštvorkou" Ale stojí to za to. Tyrkysová voda, výhľady a pokoj. Zvuky mora, kvapkajúcich jaskynných útvarov, žiab, vtákov, kôz... Aj tu platí, že k najkrajším miestam (a cieľom) vedú ťažké cesty.     ...

Pastitsio – moja obľúbená grécka klasika (okrem iných chutných gréckych jedál)   Keď sme v Grécku, miestne jedlá sú samozrejmosťou. V tomto období je síce náročnejšie nájsť otvorenú a najmä variacu reštauráciu, najmä v čase nášho obeda, ale zatiaľ sa nám to vždy podarilo. Aj keď najčastejšia odpoveď je: "otvárame až o 18tej".Na neskoré večere sme si zatiaľ nezvykli. Toto je jedna z vecí, ktoré mi v Grécku nevyhovujú. Stále je mi bližšie to staré známe: raňajky zjedz sám, o obed sa podeľ s priateľom, večeru daj nepriateľovi.Aj preto možno pastitsio na fotke nevyzerá ako z luxusnej reštaurácie – v mestečku bola len jedna otvorená taverna. Ale chutilo. A veľmi.   Pastitsio je grécka zapekaná špecialita, ktorá trochu pripomína lasagne, ale má iný charakter. Typicky obsahuje tri vrstvy: Cestoviny premiešané s vajíčkom a syrom (FETA, alebo iný podobný) Mäsová omáčka z mletého hovädzieho alebo jahňacieho mäsa, ochutená škoricou (škorica sa už aj u nás doma stala samozrejmosťou aj v mäsových jedlách) muškátovým orieškom, paradajkami a cibuľou. Bešamelová omáčka, bohatá, krémová vrstva z masla, múky, mlieka a vajec, často so syrom na povrchu.   Jedlo sa zapeká, krája na porcie a podáva teplé, ideálne s čerstvým šalátom. My sme k nemu dostali ešte výhľad na more, príjemné posedenie a celú 1,5 litrovú fľašu vody, lebo tu to tak funguje, tu sa pri stole sedí naozaj dlho, dlho, dlho... (pozn. samozrejme ani v tomto jedle nechýba počas prípravy kvalitný olivový olej -  taký, aký kúpite aj u nás tu:   kvalitný grécky olej      ...

OLIVOVNÍK, ktorý už neslúži na úrodu olív, ale poskytuje TIEŇ.   V okolí pastieri, ovce a táto zavesená lavička.Ukážka všestrannosti starého stromu. Tento konkrétny olivovník je zanedbaný. Suché konáre, neostrihaný... Olivovníky majú jednoducho nekonečne veľa významov. Evia je ich plná. Niekde divoké, zanedbané, inde krásne obriadené. Najviac zastúpené odrody? Amfissis veľké plody, okrem jemného olivového oleja sa často spracúvajú ako zelené alebo čierne stolové olivy Koroneiki najrozšírenejšia olejová odroda v Grécku, malé plody s vysokým obsahom oleja, produkujú kvalitný a aromatický extra panenský olivový olej s výraznou chuťou. Megaritiki menej známa, ale v niektorých oblastiach Evie tradične pestovaná; používa sa predovšetkým na olej. Manaki rozšírená skôr na pevnine, ale miestami aj na južnej Evii. Produkuje jemný, sladkastý olej s nízkou kyslosťou. Kombinácia odrôd a špecifické mikroklimatické podmienky na Evii často vedú k produkcii olivového oleja s vyváženým profilom – nie príliš ostrý, ale stále charakteristický.   ...

5.mája sme prešli cestu, ktorá sa právom nazýva necesta. Nie vždy sa oplatí počúvať navigáciu.„Odbočte doprava.“ Dobre, hovoríme si – nespevnená, možno iba pár metrov... to je na gréckych ostrovoch celkom bežné. A ako to už v živote chodí, nevidíte hneď na začiatku, že ste sa vydali zlou cestou. 12 km poľná, kamenistá, rozhodovanie ísť ďalej, vrátiť sa... žiadna naša grécka cesta sa ešte nezaobišla bez nejakej komplikácie.   No POTOM je z toho nezabudnuteľný ZÁŽITOK.   Boli sme na Evii – druhom najväčšom gréckom ostrove, ktorý turisti často obchádzajú. Nie je to miesto, ktoré sa ukazuje. Je to miesto, ktoré sa objavuje. Krok za krokom. Niekedy aj cez skalnatú cestu, o ktorej si myslíte, že nikam nevedie. (pozn. tú najhoršiu cestu som nefotila, museli sme z nej zbierať kamene a skaly, aby sme prešli. Na fotenie v taký čas nemyslím)   ...